Potom prišiel na rad ten (podľa mňa „najbolestnejší“ , ale asi najdôležitejší) bod zmeny nášho chovného režimu: podanie stravy. Žiadny piškót, žiadna rajčinka. Bola naservírovaná len ďatelinka. Nebolo to však vôbec také hrozné, strava bola skonzumovaná bez reptania, ba zdá sa mi, že na druhý deň sa na nej popásala s ešte väčšou chuťou. To len my sme si v nevedomosti mysleli, ako jej tou pestrosťou stravy prospievame (veď, žrať iba „trávu“, sa nám zdalo tak straaašne fádne...) Po ďatelinovej večeri sme jej dali (stále ešte do tej strakatej klietky) sépiovú kosť. Tentokrát sme už nič nestrúhali, dali sme jej ju tam pekne celú. Boli sme udivení, ako z nej odkusuje... Chvíľami sme mali strach, či sa jej z tých väčších kúskov nemôže niečo stať, napokon sme sa rozhodli, že túto radosť jej nepokazíme a sépiovku jej necháme, nech si s ňou robí čo chce. Uznali sme, že predsa len nemá taký veľký zobáčik, aby si odhryzla sústo, s ktorým by si nevedela poradiť. (Alebo sa mýlim? Treba pri kŕmení dávať pozor na veľkosť kúskov, ktoré korytnačkám ponúkame?)

Vlhký kútik sme zrealizovali hneď a naša malá ho s radosťou začala hneď využívať. Ukladá sa doň na nočný (ale i denný) spánok.